DETI PREMÝŠĽAJÚ SRDCOM

            Kedysi pred rokmi sme sa s manželom rozhodli adoptovať si dieťa. Mali sme už dvoch synov, ale chceli sme niekomu pomôcť, „rozdeliť sa o svoj chlieb s núdznymi“.
            Podali sme si žiadosť a tá bola prijatá s vďačnosťou. V detskom domove mali dievčatko, ktoré už dva razy bolo vrátené z adopcie. Bolo oneskorené vo vývoji a veľmi zranené. Malo už pomerne vysoký vek na adopciu – päť rokov. Nedokázalo sa smiať, chodiť po schodoch, v noci sa pocikávalo.
            Ústavnú starostlivosť znášalo zle. O kolektív detí nestálo, s vychovávateľkami si nesadlo, väčšinu času pozeralo neprítomne pred seba a kývalo sa dopredu, dozadu, dopredu, dozadu...
            Nepovolili nám bližší kontakt s ním. Keby sme si ho vzali a opäť vrátili, to dieťa by to už asi neunieslo. Smeli sme sa naň iba z diaľky pozerať. Po letmom pohľade zo vzdialenosti dvadsiatich metrov si to rozmyslieť a povedať áno alebo nie.
            Doma sme sa modlili a premýšľali. Svojim synom, ktorí mali vtedy štyri a šesť rokov, sme povedali: „V detskom domove je jedno malé dievčatko, ktoré je veľmi smutné, pretože ho nikto nechce.“ Chlapci sa rozhliadli po svojej izbe, koľko je tam miesta, a spontánne zareagovali: „Tak si ju vezmime my! Ešte sa nám sem vojde!“ Deti premýšľajú srdcom.
            A tak sme si ju vzali. Ostala som rok doma a snažili sme sa spolu dohnať to, čo zameškala. Učila sa hovoriť, smiať. Pomáhala mi v kuchyni. Šla som chystať obed a ona sa ma pýtala: „Čo to robíš?“ „Čistím zemiaky na obed.“ „To nie sú zemiaky, zemiaky sú žlté a hranaté.“ „Také sú, keď sú už uvarené a na tanieri, predtým sú v šupke a šišaté. Poď mi pomôcť.“ Ona protestovala: „To robí kuchárka!“ Ja som ju vyzvala: „Tak sa porozhliadni... Vidíš nejakú kuchárku?“ Rozhliadla sa po kuchyni a musela uznať, že nijakú nevidí. „Tak nám neostane iné, ako tie zemiaky naškrabať a uvariť si sami!“ A tak sa naučila mi pomáhať. Dnes je zručnejšou kuchárkou ako ja.
            V tom čase prišla do nášho mesta Matka Tereza. Šli sme do katedrály, bola na prasknutie. Deti nič nevideli. Najstarší syn chytil sestričku za ruku a povedal: „Poď!“ Skôr, ako som stihla zareagovať, spustili sa na kolená a štvornožky sa preplietali pomedzi ľuďmi ako také mravčeky až dopredu k oltáru.
            Matka Tereza si ich všimla. Prerušila reč a gestom zastavila tlmočníčku. Podišla k deťom, urobila im obom krížik na čelo a z vrecka vytiahla dva krížiky, ktorými ich obdarovala. Deti sa spokojne štvornožky rovnakou cestou vrátili späť a Matka Tereza pokračovala vo svojom príhovore.
            Nebolo to všetko ideálne, mali sme s dievčatkom veľa problémov. Napriek tomu, že sme jej od začiatku čítavali rómske rozprávky s krásnymi ilustráciami, ťažko niesla svoju tmavú farbu pleti a rómsky pôvod. Chcela byť ako jej bratia a jej rodičia. Potrebovali sme aj pomoc psychológa.
            Ale ani dnes po rokoch neľutujeme naše vtedajšie rozhodnutie risknúť to a vziať si ju. Nie je to pre nás adoptované dieťa, je to naša dcéra. Skutočná dcéra bez ohľadu na to, kto ju porodil. A hoci sociálni pracovníci tvrdili, že bude nevzdelávateľná, dnes má maturitu, vodičský preukaz, pracuje, je vydatá a čaká dieťatko.
            Ak to bude dievčatko, dostane meno po Matke Tereze.

(zdroj: Rodinný život 3/16, upravené)